Keby sa táto pandémia od nás odvrátila, veľmi by sa lekárom uľavilo.

Kým som neochorela sama na COVID-19, vravela som si, že to je len taká chrípka. Vnučka je zdravotná sestra a vravela mi, no babka, to by si videla, aká je to chrípka. Teraz po prekonaní covidu, každému vravím, že je to hrozná a ťažká choroba. Na Veľkú noc som ledva vládala koláče upiecť, mala som zimnicu a bola som slabá. Odviezli ma do nemocnice v Čadci. Keďže som to nemohla udýchať, dali ma na pätnásť dní do umelého spánku. Mala som veľmi ťažký priebeh a naozaj som mala šťastie, že som sa z toho dostala. Veľká vďaka patrí lekárom, ktorí to s nami mali ťažké, no starali sa o každého veľmi dobre. Nielen lekári, ale aj sestričky a celý personál. Ležať päť týždňov a nemať ani jednu preležaninu, to teda klobúk dolu! Dokonca, keď na covidové oddelenie nemohla prísť rehabilitačná sestra, cvičil so mnou pán doktor. Keby sa táto pandémia od nás odvrátila, veľmi by sa lekárom uľavilo. Dcéra aj zať, s ktorými žijem v jednej domácnosti, sú už zaočkovaní. Ja čakám, čo mi povedia lekári –mám totiž veľa diagnóz, a hoci sa už mám lepšie, stále mám po covide komplikácie s dýchaním. Každý rozmýšľa podľa seba, ale treba sa chrániť. Dôverujem lekárom a odborníkom, veď mi zachránili život. 

Anna Pitlová (72), Stará Bystrica

Som za očkovanie, lebo už druhý raz
by som covid iste neprežil

Pracujem manuálne v strojárskej výrobe v Kysuckom Novom Meste, vyrábame ložiská do automobilov. Niektorí známi hovorili, že COVID-19 je len taká ľahká chrípka, no ja som ho prežil, a vôbec to nie je pravda. Mal som pocit, že som unavený z práce, trvalo to dva týždne. No jedného rána som sa zobudil so štyridsiatkou horúčkou a veru som sa necítil dobre. Horúčky som stiahol liekmi, ale už to nepomohlo, nevládal som sa postaviť z postele. V nemocnici v Čadci mi povedali, že mám silný obojstranný zápal pľúc a transportovali ma do nemocnice v Martine na pľúcnu ventiláciu, na ktorej som bol dva týždne, a to ma zachránilo. Bolo to strašné, nemohlo som sa ani nadýchnuť, musela za mňa dýchať ventilácia. Mal som hadice v nose aj v ústach, tvár zakrytú maskou a pumpovali do mňa vzduch. Pľúca som mal zasiahnuté na 80 %, bola to čierna machuľa, dýchal za mňa ten stroj. Obvodná lekárka povedala, že ak by som dostal covid ešte raz a nebol by som zaočkovaní, tak by to mohlo mať ešte ťažší priebeh, teda aj by som mohol zomrieť. Dal som sa zaočkovať a vôbec som s tým nemal problém. Po očkovaní som bol trochu malátny, ale trvalo to len jeden deň, ale druhý deň som už normálne normálne nastúpil do roboty. Žijem v jednej domácnosti s rodičmi, mama prekonala covid v Čadci v nemocnici a teraz je tiež už zaočkovaná. Otcovi, ktorý prekonal infarkt a je imobilný, sa covidu zázrakom vyhol a tiež je zaočkovaný. Som za očkovanie, lebo už druhý raz by som covid iste neprežil. 

Stanislav Doroščák (37), Kysucké Nové Mesto

Kňaz mi povedal, aby som o tom hovoril

Takmer ma pochovali. Počas mojej hospitalizácie volal do nemocnice niekto zo známych, aby zistil, ako sa mi darí a sestrička povedala, že ma práve odpojili. Ale odpojili ma, lebo mi bolo lepšie. 

Neveril som, že to bude až také zlé. Z našej rodiny ochorel prvý syn, ale nemal ťažký priebeh. Myslel som si, že ide len o kšefty s testmi, pretože po skúsenostiach, aké mal syn, som mal pocit, že je to len chrípočka. 

Cez zimu sme chodili bežkovať, domnieval som sa preto, že mám dobrú imunitu a mňa sa nejaký covid nemôže týkať. Dovtedy som väčšinu chorôb za pár dní vyležal, toto bolo iné. Začalo to bolesťou svalov a vôbec to neprechádzalo. Tri dni som sa nad ránom dusil, a keď som to už nezvládal, požiadal som rodinu, aby mi zavolala záchranku. 

Na oddelenie som chcel dokráčať peši, no na príjme ma posadili do vozíka a už som z neho nevstal. Dva dni som ležal na covidovom oddelení, kde mi nasadili kyslík a liečbu, ale stav sa naďalej nezlepšoval. V sobotu večer ma preto previezli na ARO, kde mi na tomografii zistili 70-percentné postihnutie pľúc. Lekárka nariadila zaintubovať. Priložili mi na tvár masku a uviedli ma do umelého spánku. Doma mali tiež všetci covid, trápili sa a nevedeli, čo so mnou bude. Keď ma preberali zo spánku, sestrička ma holila a pýtala sa, či si ju pamätám. Čudoval som sa, čo ma stále holia, veď ma holili včera. Povedala mi, že som bol v umelom spánku päť dní. Spomínam si na návštevu kňaza. Ešte som nerozprával, len v duchu som si hovoril: „... so mnou je zle, už poslali kňaza.“ Ale bola to našťastie regulárna návšteva. Potom ma odintubovali, opäť uspali a previezli na tracheostómiu, pretože stav nebol lepší.

Prebudil som sa druhý raz na oddelení ARO. Majú tam modré svetlá s bielymi obláčikmi. Napadlo mi: kde som to?! Po dvoch dňoch mi vytiahli hadičku zavedenú v krku, to bol jeden z najkrajších pocitov, konečne som mohol hovoriť, začal som vnímať a od toho momentu mi dobre funguje aj pamäť. Udalosti predtým sa mi zlievajú. Postupne som sa zotavoval a pred Veľkou nocou som sa tešil, že ma pustia domov. Doktori však vraveli, že covid je nevyspytateľný a potrebujú ma tu nechať na pozorovanie. V jednej chvíli mi môže byť dobre a v ďalšej môžem zasa bojovať o život. 

Keď ma preložili z oddelenia ARO, prišiel znova kňaz. Potešil sa, že už rozprávam. Povedal mi: „Tak choďte a hovorte!“ Vzal som to doslova a napísal som vtedy aspoň na sociálnu sieť o svojej skúsenosti. Keď ste ma oslovili s tým, že by moje svedectvo mohlo pomôcť lekárom, neváhal som. Cítim voči nim zaviazanosť, druhý raz som sa narodil. 

V nemocnici som bol tri týždne. Rehabilitoval som už tam, pokračoval som doma. Za domom máme kopec, každý deň som sa snažil vyjsť o kúsok vyššie ako deň predtým. Občas sa zadýcham, ale keď si námahu rozdelím, zvládam to. Celá moja najbližšia rodina je zaočkovaná, ja mám zatiaľ po ťažkom priebehu dostatok protilátok.

Tým, ktorí neveria, koľko námahy dajú lekárom a sestrám pacienti na prístrojoch, na akých som bol aj ja, by som doprial aspoň jednu noc sedieť na oddelení kdesi v kúte a pozorovať to. Potom by verili. Keď prístroje pípali a odsávali. Nikomu neprajem prežívať to, čo som prežíval ja. 
 

Milan Hrtús, 50 rokov, Turzovka, majiteľ autoškoly

Pri každom pichnutí na hrudi mám strach

Covid-19 prekonala celá naša rodina. Najskôr sa prejavil u otca. S mamou sme išli na antigénové testy, ktoré nám vyšli negatívne, no o pár dní sme mali horúčky. Mama to doma zvládala najhoršie. Prvého marca nás obe odviezli do nemocnice v Čadci, ktorá bola v tom čase už skoro plná. Mama mala obojstranný zápal pľúc. Mne pri príchode sestričky hovorili, že som mladá, že ma hneď pustia domov. Z nemocnice som odchádzala na konci apríla. 

 

Na oddelení mi nepomáhala ani kyslíková maska, keď som sa dusila, zobrali ma na CT a odvtedy si nič nepamätám. Stav sa nelepšil, pľúca sa uzatvárali, boli napadnuté na 90 %, mala som veľmi vysoké horúčky, museli ma oživovať. V umelom spánku som bola dokopy sedemnásť dní. Môj stav bol kritický. Pre rodičov mali lekári stále zlé správy. Pred Veľkou nocou si ich lekári zavolali a povedali im, nech sa pripravia na najhoršie. Prognózy boli strašné, aj to, že by som na pľúcnej ventilácii ostala do konca života. Prebrala som sa na Veľkú noc, pamätám si to, pretože ma symbolicky vyšibali. 

 

V čase, keď sme boli s maminou v nemocnici, bol otec s covidom doma. Prežíval hrozný stres, ktorý mu prešiel do triašky nôh. Veľmi to zasiahne každého člena rodiny, nielen toho, kto je v ťažkom stave. Maminu pustili domov v polovici marca. Bolo pre ňu ťažké zotavovať sa, keď mala dcéru v takom zlom stave. 

 

Za celý život som nebola ťažko chorá, ani som neležala v nemocnici, len som sa tam narodila. Teraz som sa tam narodila opäť. Mama mi stále, aj v čase, keď som bola v umelom spánku, opakovala, že predsa chcem ísť domov, musím bojovať a musím to zvládnuť. Najkrajšie pre rodičov bolo, keď mi lekári vybrali trubicu z úst a prehovorila som na nich. Veľmi dlho som nevedela, čo je sen a čo skutočnosť. Zle som spávala a mala som hrozné sny. Snívalo sa mi, že je celá nemocnica na lodi, ktorá sa potápa. Človek hľadí do stropu a premýšľa. Zároveň sa mu nedá poriadne uvažovať, lebo pod vplyvom liekov som sa cítila ako omámená. 

 

Po príchode domov som ledva desať minút posedela. So všetkým aj s hygienou mi museli rodičia pomôcť. Svalstvo mi ochablo, nemohla som sa ani pohnúť. Znova som sa učila chodiť. Človek sa cíti tak, akoby zostarol. Každý deň musím rozcvičovať dýchanie a svalstvo. 

 

Následkom vážneho stavu a krvnej zrazeniny mi pukla v oku cievka. Stále ma bolí noha, nastalo tam nejaké neurologické poškodenie. Musím brať tabletky na srdce. Aj štvrtý mesiac po hospitalizácii mám nariadenú domácu kyslíkovú liečbu, bez ktorej vydržím tak sedem hodín, potom si musím dať na hodinu kyslík. Zotavovať sa budem minimálne pol roka. 

 

Pri každom pichnutí na hrudi ma premkne strach. Každý, kto číta môj zdravotný záznam sníma klobúk pred lekármi a pred tým, že som to prežila. 

 

Mama bola proti očkovaniu, tiež si myslela, že je to len chrípka. Po tom, čo sme prežili, sa s otcom dali zaočkovať. Človek zmení názor, keď sa ho to týka. Ja ešte nie som úplne zotavená, takže na správny moment dať sa zaočkovať ešte čakám. 

Miroslava Šurinová, 32, Vysoká nad Kysucou, študentka archeológie

Zaočkovaním seba chránim

aj ľudí s ktorými sa stretávam

Keď som vlani na jar jazdil do domovov seniorov ako dobrovoľník testovať klientov, cesty boli prázdne. Stalo sa mi dokonca, že som medzi Žilinou a Čadcou počas dňa nestretol ani jedno auto, všetci boli doma a väčšina sa bála nového vírusu. Tiež som mal vtedy obavy. Sledovali sme správy z Talianska o tisícoch mŕtvych a nevedeli sme, akú veľkú hrozbu Covid-19 predstavuje. Vtedy sa predstava, že čoskoro bude pre nás dostupná účinná vakcína, zdala utopistická, mnohí by za ňu zaplatili aj zlatom. Ako zubní lekári sme vtedy pracovali vo veľkom riziku, pretože zuby ľudí neprestali trápiť. Keď prišla možnosť sa dať zaočkovať, samozrejme, bol som medzi prvými. U nás na klinike je momentálne zaočkovaných 100 % lekárov a 80 % všetkých zamestnancov. 

Neskôr ma mrzelo, že sa začínalo iba zdravotníkmi a kým prišiel na rad napríklad môj dedko, covidu podľahol. Dnes už vieme, že na covid sa aj umiera, aj môže zanechať trvalé následky, ktoré všetky ešte ani nie sú zdokumentované. A tiež vieme, že čím vyšší vek, tým vyššie riziká. Nevieme so stopercentnou istotou povedať, aká bude odozva organizmu na vakcínu, aké budú vedľajšie účinky. Každý reaguje inak. Ale vieme, že riziká očkovania sú mnohonásobne menšie ako riziká nakazenia sa covidom. Preto pre mňa voľba, či budem riskovať napojenie na kyslík, alebo vydržím dva dni s boľavým plecom po očkovaní, bola jasná. Nie je to totiž len o tom, čo bude so mnou a či pre seba znížim riziká. Som tiež súčasťou spoločnosti a prichádzam do styku s ľuďmi, ktorých zaočkovaním seba tiež chránim.

MDDr. Radoslav Paulech zubná klinika Primadent, Čadca 

Príbehy vyšli v novinách Zdravé Kysuce vytlačených 26. 8. 2021 v náklade 30.000 kusov, ktoré boli v priebehu septembra roku 2021 distribuované do domácností na Kysuciach.